Ako som bojoval so strachom

Základná škola je prvou systematickou formou vzdelávania, ktorá sa dostane každému z nás. Moja skúsenosť s ňou vyzerala nasledovne. Seď v lavici, ak chceš niečo povedať, prihlás sa. Tvoja odpoveď môže byť buď správna alebo nesprávna, nič medzi tým. Ak odpovieš nesprávne, tak sa zasmejeme, v lepšom prípade len budeme zazerať. Ak odpovieš správne, fajn, ale nerob to príliš často, lebo budeš pre nás knihomoľ. Aby som prežil v džungli vzdelávacieho systému, musel som sa naučiť balansovať medzi nevyjadrovaním sa vôbec a odpovedaním aspoň občas. Ozval som sa len keď som musel, alebo keď som si bol celkom istý odpoveďou. Toto samozrejme poznačilo moje sebavedomie, pretože som veril, že väčšina ľudí v miestnosti dokáže odpovedať minimálne tak dobre ako ja. Moja schopnosť rozprávať pred ľuďmi krpatela a prejavovala sa len v menších skupinách, pri ktorých som sa cítil bezpečne.

Deväť rokov sa síce zdá študentovi ako malé nekonečno, avšak neboli dosť dlhé na to, aby zabránili príchodu strednej školy do môjho života. Ocitol som sa v novom prostredí, ktoré malo ďaleko od známej základnej školy, a zmenil sa aj prístup pedagógov. Prihlásil som sa na jazykové gymnázium, kde bolo potrebné nahlas čítať pred triedou v cudzom jazyku, odpovedať na priame otázky a pomerne často aj prezentovať pred tabuľou. Čo sa ale nezmenilo, bol postoj spolužiakov. Všetci sme vyliezli z podobnej základo-školskej džungle. Rozumejte pod tým, že úškrny pri nesprávnych odpovediach a neochota odpovedať zostali. Práve kvôli tomu ma každý moment, pri ktorom som musel vystupovať pred triedou, oberal o dva roky života. Triasli sa mi ruky i  hlas a po týždni som už nemal nechty na obhrýzanie. Najhoršie na tom bolo, že ma táto vlastná slabosť iritovala a začínal som  neznášať svoju zbabelosť. Vtom čase som sa začínal zaujímať o možnosti sebarozvoja v mojom okolí a narazil som na klub Toastmasters.

Zvedavosť ma dotiahla až na jedno z klubových stretnutí. Nepoznal som nikoho z klubu, nevedel som čo sa bude na stretnutí diať, ani čo by som mal očakávať. Na stretnutie som prišiel chvíľu pred začiatkom, takže som ani nemal šancu sa s niekým pozhovárať kým stretnutie  začalo. Počas počúvania dvoch pripravených prejavov som nadobudol pocit, že som naozaj na správnom mieste. Jeden z rečníkov mal svoju prvú reč s názvom „Prečo Toastmasters“ a aj napriek tomu, že to bola prvá reč, pôsobil na mňa profesionálne. Dojem, ktorý vo mne obaja zanechali, bol veľmi jednoduchý. Hovoril: „Takto chcem vedieť rozprávať aj ja.“

Na konci tohto textu nájdete fotku spred dvoch rokov. Mám oprávnenú obavu, že ju raz niekto použije proti mne, ale vyjadruje úplne presne emóciu danej situácie. Po pripravovaných prejavoch nasledoval blok improvizácii. Do tejto časti stretnutia sa môžu zapojiť všetci prítomní. Moderátorka improvizácii začala vyvolávať ľudí, a jej posledná voľba padla na mňa. Nenapadlo mi,  že mám možnosť odmietnuť a tak som jej výzvu prijal. Krvi by ste sa mi nedorezali od toho stresu, ktorý som cítil, keď som kráčal na pódium. Mal som minimálne jednu minútu improvizovať na tému, ktorú som sa dozvedel až na pódiu. Fidget spinner. Tak znela moja téma improvizácie. Triasol sa mi hlas, za každou vetou nasledovalo „ehm“ a od nervozity som neustále rozhadzoval rukami. Akonáhle som si sadol, napadlo mi asi milión super vecí, ktoré som mohol v tom momente povedať. Cítil som sa mierne pod psa, ale podarilo sa mi rozosmiať pár ľudí a ustáť to minútu. Videl som improvizujúcich vyvolaných predo mnou, a bolo mi jasné, že si viedli omnoho lepšie. Preto ma neuveriteľne prekvapila skutočnosť, že som vyhral najlepšieho improvizátora večera. Pre chlapca s nízkym sebavedomím a strachom rozprávať nahlas pred triedou, to bolo obrovské povzbudenie. Úplná maličkosť, ale povzbudila ma k ďalšiemu boju s mojím strachom. Pokračovanie tejto cesty ale až v ďalšom príspevku…:)

 

Moja maličkosť na prvom stretnutí, s diplomom „najlepší improvizátor večera“