Moja skúsenosť s medzinárodnou komunitou Toastmasters

Nedávno som uverejnil príspevok o mojom prvom kroku v boji so strachom z vystupovania. V októbri, niekoľko mesiacov po mojom zoznámení sa s Toastmasters, sa mi podarila pre mňa obrovská vec. Vyhral som celoslovenskú súťaž v nadnesených prejavoch. Nadnesené prejavy (po anglicky Tall Tales) sú v Toastmasters  príbehy obsahujúce neuveriteľné prvky, ktoré zahŕňate do deja akoby to boli fakty alebo skutočnosť. Odporúča sa, aby boli tieto prejavy humorné, ale nie je to pravidlo a nie je dôležité či sú založené na skutočnej udalosti alebo nie.

Keďže som súťažil v anglickej kategórii nadnesených prejavov, dostal som možnosť reprezentovať Slovensko v Budapešti, na Európskom kole v tejto súťaží. Netušil som, čo očakávať. Nepoznal som veľa členov, sám som ním bol len veľmi krátko a na súťaž som išiel v podstate na vlastnú päsť. Vedel som iba, že mojou konkurenciou budú súťažiaci so siedmych rôznych krajín a že na súťaž príde aj vtedajšia prezidentka Toastmasters International Lark Doley. Tá mala na začiatku dňa workshop, v ktorom sme sa bavili o silných stránkach, ktoré nám pomáha budovať Toastmasters. Najprv sa opýtala publika, čo nám dalo Toastmasters a ľuďom ktorí sa prihlásili, podala mikrofón. Zazneli odpovede ako: celoživotnú lásku, povýšenie v práci alebo viac smiechu do života. Sám som sa nad tým zamyslel, chvíľu bojoval so strachom prihlásiť sa, a nakoniec som odpovedal ,že Toastmasters mi pomohlo prekonať strach ozvať sa a vystúpiť pred spolužiakmi a že s tým istým strachom som musel bojoval aj chvíľu predtým ako som sa prihlásil. Bolo viditeľné ,že patrím k najmladším ľuďom v miestnosti, a ako som to dopovedal, Lark ma chytila za rameno a celej miestnosti oznámila: „Toto je naša budúcnosť .“ Nikto ma nevysmial za priznanie slabosti. Práve naopak, viacerí sa pri mne pristavili po workshope, a konverzáciu začínali s tým, že v nich zarezonovala moja odpoveď.

Nový bol pre mňa aj prístup súťažiacich. Pred začiatkom našej kategórie sme si náhodne ťahali poradie. Každý z nás chcel vyhrať a rivalita bola samozrejmá. Napriek tomu sa našli medzi súťažiacimi takí, s ktorými sme si navzájom fandili a dodávali si sebavedomie. Všetci rečníci, s ktorými som mal súťažiť ,boli starší, a v Toastmasters mali  dlhšiu históriu ako ja. Nijak mi ale nedali najavo, že nie sme rovnocenní. Potom prišiel moment, keď som mal vystúpiť na pódium. Vychutnal som si každú jednu chvíľu. Od cesty na pódium, cez prvý pohľad na publikum, až po radosť zo samotného rozprávania, a odozvy divákov vo vlnách smiechu. Schádzal som z pódia maximálne spokojný. Ako som už spomínal, nepoznal som na tej súťaži v podstate nikoho dlhšie ako pár hodín. Ani to ale nezmiernilo vo mne pocity familiárnosti a bezpečia, ktoré vo mne zanechal deň strávený na súťaži. Zažiť s touto medzinárodnou komunitou prvotné zdieľanie môjho strachu, niekoľko workshopov, stres pred mojou rečou a radosť po nej, ma dostalo veľmi blízko k jej viacerým členom za veľmi krátky čas. Na konci dňa som teda mohol moje úspešné umiestnenie úprimne oslavovať s hŕstkou nových známych.

Vtedy som porozumel prečo Toastmasters ako projekt naozaj funguje. Vďačí za to zákonu magnetizmu. Ak organizáciu vedú ľudia s prístupom aký mala Lark, vyšlo mi, že po celom svete musí priťahovať ľudí s podobným prístupom. Takéto  prostredie vytvára šancu aj pre neskúseného nováčika, nájsť odvahu, prijať výzvu a splniť si sen.  Jakub Seneši

Spoločná fotka v posledný deň udalosti (Lark Doley v zlatom kostýme(ak to je kostým IDK IDK))