Terapia slzami

Často si členovia  na našich stretnutiach volia témy svojich rečí, ktoré sú inšpiratívne alebo nesú hlbšiu myšlienku. Na začiatku som sľúbil, že sa v tejto sérii blogov budem občas venovať aj týmto zaujímavým myšlienkam. Naposledy som sa zamýšľal nad dôležitosťou plánovania. Dnešný príspevok je viac zameraný na našu emocionálnu stránku. Ide o autentickú reč, zo stretnutia, od našej členky Soni. Rozhodol som sa ju ponechať celú, keďže nesie veľmi pekné posolstvo. Prajem príjemne čítanie.   

Stalo sa vám už niekedy, že sa pri vás niekto rozplakal? Ak áno, aké pocity to vo vás vyvolalo?

Negatívne emócie sa dokonca aj dnes berú ako niečo kontroverzné. Slzy iných nás dostávajú  do určitých  rozpakov, vyvolávajú v nás smiech, kŕč alebo dokonca smútok. Ako ich človek pojme, záleží hlavne od toho ako veľmi je jeho empatia rozvinutá. Ja som sa počas môjho života stretávala práve s tými negatívnymi reakciami na moje citové rozpoloženie a to ma poznačilo natoľko, že som po určitom čase svoj plač schovávala. Začala som svoj plač zadržiavať. Cítila som sa slabo a zraniteľne.  Aj keď bol  pri mne človek, ktorému som dôverovala, nechcela som ,aby tam bol.  Často ma aj blízka osoba  chcela zastaviť alebo utíšiť práve tými slovami, ktoré človek v tom momente počuť nechce. Rozmýšľali ste niekedy nad tým prečo väčšina ľudí chce zastaviť človeka, ktorý plače slovami ako: „Neplač, lebo aj mne bude smutno.“ „Neplač, malo to tak byť/život je už raz taký/ kým sa vydáš/to bude dobré.“ alebo „Neplač prosím ťa, veď o nič nejde“ a tak podobne. Dôvodom je práve naše sebecké ja, ktoré sa nechce vcítiť do danej osoby, byť tam pre ňu a vypočuť si problém, ktorý táto osoba prežíva. Nechceme vystúpiť z našej komfortnej zóny, pretože by to pre nás mohlo znamenať, že budeme smutní a ovplyvnení cudzími pocitmi.

Zadržiavať plač je maximálne nezdravé. Plač pomáha zmierniť stres, budujeme si ním duchovnú húževnatosť a uznávame ním samotný problém, ktorému sa nakoniec musíme postaviť. Slzy sú súčasť hojenia našich „zranení“. Je to dôkaz toho, že niekomu skutočne dôverujeme a dovolíme mu vidieť, že nie sme v poriadku alebo nás niečo trápi, a nie je to banálnosť. Dávame najavo, že s niečím bojujeme, už nevieme ako ďalej a potrebujeme pomoc. Ak sa to ale aj zdá ako banálnosť, podstata býva vo väčšine prípadov oveľa hlbšia. Ja sa napríklad po plači veľmi dobre vyspím. Ráno už veci nie sú také nezvládnuteľné ako sa zdali. Plač je pre mňa očista, uvoľnenie napätia a negativity.

Ak má plač takýto dôsledok na naše zdravie, prečo ho zastavujeme aj u detí v skorom veku? Určite ste to zažili na vlastnej koži alebo toho boli minimálne svedkom. „Nerev, lebo ti dám k tomu dôvod.“ „Chlapci neplačú a ty si už veľký chlapec, takže nebudeme plakať dobre?“ „Nebuď baba, prestaň revať“. Takéto vety naozaj ovplyvnia psychiku malého človeka ,ktorý raz vyrastie. Stávajú sa tak z nich kôpky chladu, ktoré sa hanbia prejavovať city. Čo je horšie, začnú ostatných vysmievať za to, že plačú a takto  vzniká  bludný kruh.

Vyjadrovanie emócii z nás robí otvorenejších, zdravších a úprimnejších ľudí. Je ťažké meniť staré zvyky, ešte ťažšie plakať na verejnosti ,ale je to súčasťou našej psycho-hygieny, takže nabudúce keď nastane situácia, kedy sa vám bude chcieť plakať, pusťte to von. Prestaňme z toho robiť niečo kontroverzné. A ak bude plakať niekto pri vás, nesnažte sa ho zastaviť. Ponúknite mu svoje rameno bez toho, aby musel udávať dôvod svojho plaču. Urobte pre neho bezpečné miesto, také na aké sme zvyknutí tu v Toastmasters.

-Soňa Senešiová